Poslednou dobou som si začala všímať, aké to musí byť pre nich ťažké žiť život, ako my bežný ľudia. Už len také každodenné činnosti sú veľmi náročné. Napríklad také ľahnutie si na posteľ, sadnutie na záchod, do vane, či dostať sa do bazéna. Začala som si všímať, že je naozaj problémom v mestách vytvoriť priaznivé podmienky pre vozíčkarov. Keď si už zoberieme napríklad také obrubníky na cestách. A čo taká doprava? V autobuse alebo trolejbuse som nikdy žiadneho vozíčkara nevidela.

S vlakmi je to tiež celkom bieda. Nie do všetkých typov vlakov môžete preniesť vozíček. Na vozíčkarov sa veľmi zabúda a neberie sa na nich ohľad. U nás v meste na daňovom úrade sa napríklad nedostanú na prvé poschodie. Výťah premáva až od druhého poschodia. Keď si zoberieme koľko žije na Slovensku vozíčkarov a koľko ich vidíme v uliciach. Niektorí sa radšej vyhýbajú chodenia vonku, pretože ich možnosti sú naozaj obmedzené. Pred pár rokmi som videla na YouTube ako si zdravý chalan vyskúšal vozenie po meste. Išiel na WC pre vozíčkarov, ktoré slúžili ako šatne pre upratovačky. Postavil sa pred predajňu, ktorá nemala bezbariérový prístup a predavačka na neho pozerala len spoza dverí.

Je naozaj krásne, že sa snažíme vozíčkarov neobmedzovať ani v športoch. Mnohým sa stalo, že mali v obľube nejaký šport. No žiaľ mali nejakú nehodu a museli sa tohto športu vzdať. Avšak dnes sa dá z vozíčka robiť mnoho športov. Napríklad hrať taký tenis, či stolný tenis a bedminton. Robiť box, curling, sledge lyžovanie. Vďaka špeciálnym vozíkom s nožmi sa dá hrať dokonca hokej. Je pekné, že nám na Slovensku vznikajú a sú kluby, ktoré vychovávajú naozaj skvelých hendikepovaných športovcov. A nikto nikdy nevie, môžu to mnohý dotiahnuť aj na paraolympiádu.

Preto sa zamyslime. A snažme sa týmto ľuďom zlepšiť svet. Tým, že im pomôžme prejsť cez vysoké obrubníky, pomôžeme im dostať sa do výťahu a ak uvidíte, že idete zaparkovať vedľa auta, kde je vozíčkar, spravte medzi vami väčšiu medzeru.